Krv Tvojho Syna

KRV TVOJHO SYNA

Deň sa skončil. Vraciaš sa autom domov. Zapneš si rádio. Počuješ krátku
správu o malej dedinke v Indii, kde nejaký dedinčania umreli -náhle,
záhadné na nejakú chrípku, aká tu ešte nebola. Nie je to bežná chrípka, ale
zomreli traja alebo štyria. Je to veľmi neobvykle a preto tam posielajú
nejakých lekárov, aby to vyšetrili. Veľa o tom nerozmýšľaš, ale v nedeľu po
návrate z kostola počuješ v rádiu ďalšiu správu. Len už nehovoria o troch
dedinčanoch, ale už je to 30.000 dedinčanov niekde hlboko v horách Indie a
večer to je už v TV. CNN ukáže krátku správu. Smerujú tam ľudia z Centra
pre choroby v Atlante, pretože také rýchle šírenie choroby je dosial
nevídané. Pondelok ráno, keď vstaneš, je to hlavná sprava. Nie je to však
už len India, ale aj Pakistan, Afganistan, Irán a skôr ako si to uvedomíš,
počuješ tuto správu všade a už dostala aj meno ,,záhadná chrípka".
Prezident sa vyjadril, že on a všetci sa modlia a dúfajú, že sa to tam
všetko znovu napraví. Ale každý je zvedavý, ako to zvládneme...?
Odrazu francúzsky prezident urobí vyhlásenie, ktoré šokuje Európu. Uzatvára
hranice. Nijaké lety z Indie, Pakistanu, alebo z iných krajín, kde sa to
vyskytlo. A preto ten večer pred spaním pozeráš trochu CNN. Sánka ti klesne
v dive, keď prekladajú z francúzštiny plačúcu ženu: Jej muž zomiera v
parížskej nemocnici na tu záhadnú chrípku. Prišlo to už do Európy. Vypukne
panika. Veľká Británia zatvára hranice, ale už je neskoro. South Hampton,
Liverpool, North Hampton a je utorok ráno, ked prezident Spojených Štátov
vydá nasledovne vyhlásenie:
"Vzhľadom na riziko národnej bezpečnosti, všetky lety z a do Európy a Ázie
sú zrušené. Ak sú vaši drahí
v zámorí je mi to ľúto. Nemôžu sa vrátiť, kým na to nenájdeme proti liek."
Za štyri dni je náš národ pohrúžený do neuveriteľného strachu. Ľudia
predávajú malé masky na tvar, hovoriac: "Čo keď to príde aj k nám?" A kňazi
v chrámoch hovoria: ,Je to rana od Boha."
Je streda večer a ty si na mod1itebnom stretnutí v kostole, keď niekto
pribehne z parkoviska a vola: „zapnite rádio, zapnite rádio!" A keď kostol
počúva malý tranzistor postavený pred mikrofónom, ozýva sa sprava: „Dve
ženy ležia v nemocnici v Long Island a umierajú na tu záhadnú chrípku." V
priebehu niekoľkých hodín sa zdá, že to zaplavuje krížom celu Zem. Ľudia
pracujú bez oddychu v snahe nájsť proti1atku. Nič ale nezaberá. Kalifornia,
Oregon, Arizona, Florida, Massachusetts. Je to akoby sa to rútilo cez
hranice. A potom sa odrazu roznesie ta sprava. Rozlúštili kód. Existuje
liečba. Možno vyrobiť protilátku. Treba k tomu krv niekoho, kto nebol
nakazený! A tak sa celým stredozápadom nesie všetkými spôsobmi núdzová
sprava, že každého prosia, aby urobil jednoduchú vec: Aby každý zašiel do
miestnej nemocnice. Keď tam ty a tvoja rodina prichádza v piatok neskoro
večer, je tam už dlhá rada. Sestry a lekári vychádzajú, pichajú do prstov,
odoberajú krv a nalepujú štítky. Tvoja žena a deti sú tiež tam, berú im krv
a potom hovoria: „Počkajte na parkovisku a keď zavo1ame vaše mena, tak
môžete isť domov. Postávaš tam so svojimi blízkymi, vystrašený, čudujúc sa,
čo sa to na svete deje a čí je to už koniec sveta. Odrazu z nemocnice
pribieha mladý muž a kričí! Kričí, nejaké meno a máva papierom. Čo? Vola to
meno ešte raz! A tvoj syn ta potiahne za sako a hovorí: „Ocko, to som ja."
Skôr, ako si to uvedomíš, schytia tvojho chlapca. „Počkajte
chvíľku." „Prestaňte!" A potom hovoria: „Je to v poriadku, jeho krv je
čistá, jeho krv je stopercentná. Chceme sa presvedčiť, že nedostal tu
chorobu. Myslime si, že ma tu správnu krvnú skupinu." O par minút neskôr,
vychádzajú lekári a sestry, plačú a objímajú sa, niektorí sa dokonca smejú.
Je to prvýkrát, čo niekoho vidíš smiať sa za ten týždeň – a jeden starý
lekár prichádza k tebe a hovorí: „Ďakujeme, pane. Váš syn ma bezchybnú krv.
Je čistá, rýdza a my môžeme vyrobiť proti liek." Ako sa tieto slova rozšíria
dookola po preplnenom parkovisku, ľudia kričia, modlia sa, smejú a pľacu.
Potom ale ten sivovlasý lekár odtiahne teba
a tvoju ženu bokom a hovorí: „Môžeme na chvíľočku? Nemysleli sme si, že
darca bude taký malý a my potrebujeme...
Potrebujeme podpísať prehlásenie o súhlase." A v tej chvíli starému
lekárovi mizne úsmev a hovorí: „Nemysleli sme si , že by to mohlo byt malé
dieťa. Neboli sme pripravený! „Potrebujeme ju všetku!" ,,Ale, ale..."
nerozumieš. „Hovoríme o tomto celom svete. Prosím podpíšte. My -my ju
potrebujeme všetku". „Ale nemôžete mu dať transfúziu?" „Ak by sme mali
čistú krv, mohli by sme. Môžete podpísať? Chcete podpísať?" V nemom tichu
to urobíš. Potom oni povedia: „Chcete byt s nim ešte chvíľku, kým
začneme?" Dokážeš sa vrátiť? Dokážeš sa vrátiť do miestnosti, kde on sedí
pri stole a pýta sa: „Ocko, čo sa deje?" Dokážeš ho vziať za ruku a
povedať: „Synček môj, ty vieš, že ta mam rad a nikdy by so nedopustil, aby
sa ti stalo niečo, ak by to nemuselo byt. Rozumieš?" A keď sa ten starý
lekár vráti a povie? „Je mi to ľúto, ale my, my musíme už začať. Ľudia na
celom svete umierajú." Dokážeš odisť?
Dokážeš vyjsť von zatiaľ čo on hovorí? „ Otecko? Otecko? Prečo -prečo si
ma opustil?" A na ďalší týždeň, keď je slávnosť na počesť tvojho syna a
niekto pri tom spi a Ini ani neprídu, lebo idú po nákupoch a Ini prídu
s okázalým úsmevom a len predstierajú, že ich to zaujíma.
Nevyskočíš a nepovieš: „Môj syn zomrel pre teba! Teba to vôbec nezaujíma?
To je to , čo Boh chce povedať: „Môj syn zomrel pre teba. Vieš, ako veľmi
sa ma to dotýka?" Otče, keby sme to videli Tvojimi ocami, tak nám to zlomí
srdce. Možno teraz začneme viac chápať Tvoju veľkú lásku k nám.

( neznámy autor )